videní: 469
Sci-fi spisovatelia často píšu príbehy o skupinách ľudí, ktorí žijú v izolovanom priestore a sami produkujú všetko, čo potrebujú pre normálny život. Tento experiment sa však naozaj uskutočnil v reálnom živote. Cieľom bolo zistiť, či by ľudia mohli vytvárať biosféry na iných planétach a žiť v nich. V roku 1991 bola skupina ľudí umiestnená pod izolovanú kupolu. Realita sa však ukázala byť oveľa nepredvídateľnejšia ako fantázia.
V roku 1987, v strede púšte Sonora, v štáte Arizona, sa začal obrovský proces výstavby. O štyri roky neskôr, keď sa stavba skončila, sa na tomto mieste objavili futuristicky vyzerajúce budovy zo skla a kovu. Boli postavené tak, aby sa vzduch nedostal dovnútra ani von z budov. To im umožnilo napodobniť podmienky podobné iným planétam, na ktorých ľudia nemôžu žiť vonku.
Budovy aj projekt – experiment boli nazvané Biosféra 2. Tieto futuristické budovy mali byť po Zemi druhým samoregulačným systémom (planéta samotná je biosféra 1). Tesnosť systému bola tak dobre skonštruovaná, že jeho švy uvoľňovali menej vzduchu ako švy Medzinárodnej vesmírnej stanice.
Základné systémy boli podzemné. Boli tu rúry s cirkulujúcou vodou na ohrev a pitie a tiež tam boli obrovské „pľúca“, ktoré museli kompenzovať stlačenie a rozšírenie vzduchu, keď sa cez deň “Zem” zahrieva a v noci ochladzuje. Okrem toho, aby sa zabránilo prenikaniu zvonka (okrem slnečného žiarenia), boli všetky budovy izolované špeciálnymi plechmi z hrubého kovu, ktoré vážili okolo 50 ton.
Vnútri bola budova rozdelená do 7 oblastí nazývaných biómy. Každý z nich mal na Zemi rôzne podmienky: dažďový prales, hmlistú púšť, mangrovové mokrade, oceán s koralovým útesom a savanu.Tento experiment zahŕňal aj 2 antropogénne biomy, z ktorých jeden obsahoval ľudské biotopy a druhý poľnohospodársky systém na pestovanie potravín.
26. septembra 1991 vstúpila do dverí Biosféry 2 skupina 4 mužov a 4 žien. Spolu s nimi tam bolo okolo 3000 druhov zvierat a rastlín vrátane stromov a hmyzu. Biosférčania – to bolo pomenovanie účastníkov – si museli zabezpečiť jedlo, preto vysadili ryžu, sladké zemiaky, repu, banány a papáje. Nepoužívali sa žiadne chemické hnojivá, pretože by mohli mať negatívny vplyv na zdravie izolovaných ľudí.
Roy Walford, ktorý bol jedným z účastníkov misie, vytvoril stravu založenú na 83% rastlinách. V tom čase sa snažil predĺžiť životnosť zúčastnených ľudí. Je zaujímavé, že strava, ktorá pozostávala hlavne zo sladkých zemiakov, mala na účastníkov veľmi zvláštny účinok: jedna z nich, Jane Poynter, mala oranžovú pokožku.
A zriedka, asi raz týždenne, jedol tím kuracie mäso alebo ryby. Kurčatá boli chované v poľnohospodárskom bióme a ryby boli chované v morskom bióme. Jane Poynterová si pamätá, že všetci členovia misie olízali všetky taniere, aby nestratili žiadne živiny.
