videní: 770
Áno, opäť ideme spoločne s vami – našimi čitateľmi – objavovať zákutia našej planéty Zem. Po viac ako 150 rokoch búrlivých diskusií konečne začiatkom 19. storočia vyčerpaná a hmyzom sužovaná expedícia jednoznačne dokázala existenciu jedinečného Casiquiarského prírodného „prieplavu“, ktorý spája dva juhoamerické vodné toky – Orinoco a Amazonku. Práve sem sa ideme teraz pozrieť.
Hoďte niekde v pralesoch južnej Venezuely do kalnej vody horného Orinoca konár a ten nakoniec dopláva do delty tejto rieky a do Atlantiku južne od ostrova Trinidad. Je však 25 percentná pravdepodobnosť, že tento konár dopláva do mora úplne odinakiaľ.
Asi 320 kilometrov od prameňa vteká rieka do úzkeho údolia, v ktorom sa na obidvoch brehoch týči izolovaný skalný útvar. Orinoco zovreté medzi týmito prekážkami zvyšuje rýchlosť toku, potom sa prudko skrúti na juhozápad a rozdvojí sa. Tri štvrtiny vody tečú ďalej na sever pod menom Orinoco a zvyšok vteká do koryta širokého 46 metrov, ktoré vyhĺbili povodne v južnom brehu. A presne tu sa začína Casiquiarský prírodný prieliv.
Potomkovia Guajakov, s ktorými sa cestovatelia Humboldt a Bonpland stretli pri meste La Esmeralda, už využívajú lodný motor, no v plytkej vode svoje kanoe z vydlabaných kmeňom ešte stále odstrkujú dlhými tyčami. V 19. storočí žilo na brehoch Casiquiarského prielivu 25 000 ľudí, dnes je ich menej ako 50.
Konár, ktorý by vtiahol tento jedinečný prieliv, bude plávať 335 kilometrov až do Rio Negro, prítoku Amazonky, a amazonskou deltou sa nakoniec dostane do Atlantiku takmer 1600 kilometrov na juhovýchod od delty Orinoca. Geografi tvrdia, že na svete neexistuje nijaká ďalšia podobná spojka. Je to jediný známy prírodný prieliv, ktorý spája dve veľké povodia a pretína rozvodie – hranicu, ktorá obe povodia rozdeľuje.
Casuquiare sa preplieta hustým tropickým dažďovým lesom. Voda je žltobiela, čo spôsobuje veľké množstvo naplavenín s rozpustenými minerálmi, ktoré do prielivu prinášajú prítoky. Táto i ďalšie „biele“ rieky obsahujú živiny podporujúce veľké populácie hmyzu.
