videní: 1.3K
Veľkolepý Grand Canyon sa zarezáva do povrchu Zeme a dá sa cezeň zostúpiť až k starohorným a prahorným „koreňom“ kontinentu. V meniacom sa svetle žiaria v jeho stenách jasno sfarbené vrstvy dávnych hornín.
Rozlohu prielomu Grand Canyon, rozcereného v povrchu planéty, len ťažko možno priblížiť ľudským meradlám. Pre tento kaňon sa hodia len samé superlatívy a nijaké očakávanie nie je v jeho prípade dostatočne veľké. Prielom sa tiahne naprieč arizonskou púšťou v dĺžke 515 kilometrov. Na najhlbšom mieste – v Žulovej tiesňave – je pri severnom okraji hlboký 1830 metrov (pri južnom 1600 metrov), na najširšom mieste meria 29 kilometrov, na najužšom, pri vyhliadke Toroweal na Severnom okraji, je kaňon, naopak, široký „len“ 800 metrov.
Horniny viditeľné v hornej časti stien kaňonu pochádzajú z prvohôr. Pri dne hlbokej tiesňavy sú staré predkambrické kryštalické bridlice. Z nadložie už boli celkom odstránené druhohorné a treťohorné horniny.
Vodorovné pruhované steny kaňonu tvoria mnohofarebné súvrstvie prvohorných sedimentárnych hornín. Najnižšia časť stien, takmer do 200 metrov nad hladinou rieky, sa skladá z najstarších metamorfovaných hornín kontinentu.
Holé strmé skalné veže, ktoré vystupujú zo stien kaňonu a pripomínajú rozrumené chrámy, premieňajú celú krajinu na labyrint roklí, strží a tiesňav. Preto sa ešte v 19. storočí niektoré vedci domnievali, že kaňon vznikol po obrovskom zemetrasení.
Asi pred 60 miliónmi rokov pretínali Kaibabskú plošinu dva vodné toky – na východe predchodca dnešnej rieky Colorado, na západe riečny systém, nazývaná Hualapai. V priebehu vekov si rieka Hualapai spätnou eróziou stále predlžovala korytu, až sa jej podarilo spojiť s pôvodným Coloradom, čím vznikol dnešný úchvatný tok rieky Colorado. Tá sa dovtedy, kým ju spútala priehrada Glen Canyon, rútila cez Kaibabskú plošinu priemernou rýchlosťou 32 kilometrov za hodinu a každý deň po celej dĺžke toku odnášala niekoľko miliónov ton jemných naplavenín. Pokračujeme druhou časťou článku.
.jpeg){kind=link}