videní: 5.4K
V 3. tisícročí pred našim letopočtom chaldejskí astrológovia pozorovali planéty a skúmali ich vplyv na ľudské konanie. V 7. storočí pred našim letopočtom počas vlády Nabukadnesara II. sa astrológia a veštenie výrazne zdokonalili. V tejto dobe bola spísaná aj Biblia. Prinášame – z nášho pohľadu – ďalší zaujímavý článok, o veciach, o ktorých ste pravdepodobne nevedeli.
Mezopotámia, podľa historikov oblasť, kde vznikli prvé civilizácie, je kolískou astrológie. Viera vo vesmírne telesá bola typická pre všetky vrstvy obyvateľstva prvých civilizácií. Dôležité však je, že astrológia a teológia sa vyvíjali súčasne. Názov Mezopotámia pochádza z klasickej gréčtiny a znamená „medziriečie“, keďže tento región, ako mnohí už viete, ohraničujú rieky Eufrat a Tigris, ktoré sa vlievajú do Perzského zálivu. Práve tu začal fungovať systém spolužitia založený na hlavných záujmoch spoločenstva. Zo všetkých fenoménov, ktoré prispeli k zjednoteniu osídlenia v Mezopotámii, sú zvlášť významné dva: náboženstvo a viera v objektívnu moc vesmírnych telies. Mezopotámčania hľadeli na oblohu, lebo očakávali, že nebeská klenba im prezradí, ako majú konať. To, čo sa dialo vo vesmíre, bolo pre nich rozhodujúce.
Sumeri, jeden z najlepšie organizovaných mezopotámskych národov, boli polyteisti a verili, že muža (žena nebola dôležitá) stvorili bohovia preto, aby z neho mali úžitok. Z toho vyplývalo presvedčenie, že ľudia sú len neslobodné bábky vydané napospas bohom, ktorí ich riadia, aby uspokojili svoje chúťky. Protirečiť vôli bohov prinášalo nešťastie. Tieto predstavy sa stali základnými kameňmi náboženstva, ktoré už od svojho vzniku slúžilo ako účinný psychosociálny nástroj na ovládanie ľudského konania, pričom navodzovalo pocit strachu. Ľudia vnímali dobro a zlo ako dve zložky jedného fenoménu, ktorý vytvorili bohovia. O kráľovi babylonu – o Nabukadnesarovi II., ale aj o tom, ako sa zrodila astrológia a ako je prepojená s náboženstvom, sa dočítate v pokračovaní článku Viera vo vesmírne telesá a kolíska astrológie.
Niet sa čo diviť, že prví obyvatelia Mezopotámie mali fatalistický pohľad na svet považovali sa za božích služobníkov a bohov sa báli. Ak ich niečím urazili, tak na nich božstvá mohli z neba zoslať pomstu. Astronómia sa začala rozvíjať najmä preto, lebo ľudia chceli odhaliť záhady vesmíru, teda panstva bohov. Skúmať vesmír znamenalo v mezopotámskom ponímaní reality priblížiť sa sídlu bohov a mať ich pod kontrolou. Vďaka tomu bolo možné predvídať ich zámery a varovať spoločnosť pred ich uskutočnením. Z tohto dôvodu začali Chaldejci, ďalší z významných národov žijúcich na brehoch rieky Eufrat, stavať zikkuraty.
Pôvodne sa veľkí kamenné obložené pyramidálne veže stavali, aby spájali bohov s pozemským životom. Preto sa na ich vrcholoch nachádzali kaplnky, kde si bohovia mohli odpočinúť, keď navštívili danú oblasť. Postupom času sa však zikkuraty menili na hvezdárne. Čarodeji, proroci a kňazi pozorovali z ich striech nebeskú klenbu a podávali správy panovníkovi, ktorý sa rozhodoval na základe božských znamení v podobe usporiadania vesmírnych telies. Astrológia bola od počiatkov poznačená náboženskými zvykmi a jej vývoj úzko súvisel s božskými veštbami. Mezopotámsky svetonázor ovplyvnil aj starovekú Indiu a odtiaľ sa postupne dostal do Číny. Jednotlivé civilizácie následne zdokonaľovali svoje astronomické bádanie.
Kráľ Nabukadnesar II (žil v rokoch 605 až 562 pred našim letopočtom) premenil Babylon na hlavné mesto východného sveta a na významné kultúrne a vedecké centrum. Podľa vedcov sa babylon rozprestieral na nábreží rieky Eufrat na ploche 800 hektárov, pričom ho ohraničovalo niekoľko múrov so strážnymi psami. Mesto tvorili štvrte, ktoré boli popretkávané pravouhlými ulicami. Panovník vlastnil dva prepychové paláce. Jeden sa nachádzal na severe mesta a druhý na juhu. Predpokladá sa, že súčasťou južného paláca boli aj bájne visuté záhrady. Išlo o vzostupnú terasovitú stavbu, ktorá sa zaraďuje medzi sedem divov starovekého sveta.
