videní: 3.4K
Sársko pod správou OSN sa silou – mocou chcelo pripojiť k Nemeckej ríši. A to aj napriek tomu, že sa jeho obyvatelia zo slobodnej tlače dozvedali, čo sa tam deje. Ich sen sa naplnil vo voľbách. A pykali za to ťažko.
Sársko je fliačik zeme. Fliačik zeme, ktorý prežíval pohnuté osudy. Na rozhraní dvoch rozpínavých štátov – Francúzska a Nemecka, a s bohatými zásobami uhlia a železa si vytrpelo svoje. Za posledných 300 rokov azda nebolo generácie, ktorá by nebola okúsila vojnu. Väčšinu času patrilo k Nemecku, ale po prvej svetovej vojne si Francúzi vymohli vyčlenenie Sárska z Nemecka ako záruku svojej bezpečnosti. Podľa Versaillskej zmluvy spadalo pod správu Spojených národov. Na 15 rokov. Potom sa samé obyvateľstvo malo rozhodnúť, ku komu chcú patriť.
Na prelome rokov 1934 a 1935 malé Sársko bojovalo v predvolebnej kampani zo všetkých síl. Jedni sa chceli pridať k Nemecku, iní ho chceli poraziť.
Pod správou OSN sa v Sársku nežilo zle. Slobodne a pomerne blahobytne. Slobody by si užívali aj pod správou Franúczska. Avšak rozhodne nie pod Hitlerovým vedením. Navyše Nemecko sa len postupne dostávalo z krízy. Sárčania dobre vedeli, čo ich čaká. Ešte mohli slobodne čítať noviny, počúvať rozhlas a dozvedať sa, čo všetko pácha Hitler. A bolo toho skutočne veľa: zrušenie politických strán, pohon na Židov, cirkevný boj či koncentráky spojené s terorom.
Prišiel deň voľby. Demokracia dostala poriadku facku. 13. januára 1935 vyše 90 percent Sárčanov sa rozhodlo vrátiť do Veľkonemeckej ríše. Len veľmi málo volilo správu OSN a len mizivé percento hlasovalo za Francúzsko.
Sárčania dobrovoľne položili hlavu na gilotínu. Za krátko prišli „plody“ ich rozhodnutia. Hitler žiaril. Tisíce Sárčanov okúsili praktiky Gestapa, stovky sa dostali do koncentračných táborov a nikdy sa už nevrátili späť. Židia, Cigáni a iní „rasovo nečistí“ putovali do koncentračných táborov. V roku 1940 sa Sársko a Bádensko stali prvými nemeckými krajinami, odkiaľ deportovali všetkých Židov.
Zdroj: BoredPanda | topdesat
